Trabzonspor

Najbližšie zápasy:

  • 04.06.2017 - 21:00
    Trabzonspor - Bursaspor (liga, 34. kolo)

Ďurica senior: Jano aj jeho brat s loptou takmer spávali

„Brával som ich na každý zápas. Obaja takmer spávali s loptou,“ opisuje prvé stretnutia synov Jana a Paľa s loptou ich hrdý tato. Sám však nevie, či sa Jano inšpiroval aj jeho kariérou, lebo Ján Ďurica starší začínal v športovom svete s hokejom. A nehral len tak s hocikým.

„Veľmi som Janovi nehovoril, za aké mančafty som hrával. Najprv som začal s hokejom, nastupoval som za Slovan. V pätnástich som skončil, lebo bolo treba cestovať – môj otec bol proti tomu. Nestíhal som zladiť školu s hokejom. Boli sme dobrý ročník 1956 – s Petrom Šťastným, Kečkešom, Viktorom Gažom. Trénoval nás už nebohý Miško Polónyi a potom Okoličányi,“ odhalil svoje športové začiatky.

Ťahali ich z Malej Paky

Ďuricovci mali neďaleko Dunajskej Stredy v dedinke Malá Paka rodičovský dom. Chodili tam veľmi často a malého Jana i jeho brata zaujímala najmä záhrada. „Bola takmer ako futbalové ihrisko. Keď sme ich ráno vyložili, večer sme ich oboch museli odtiaľ ťahať,“ prezrádza otec slovenského reprezentanta. Bratia Ján a Pavol nepohrdli žiadnym športom. „Keď bol ľad, boli na ľade, keď sneh, tak na snehu, skúšali i atletiku, skrátka všetko,“ hovorí.

Paka aj po druhé

Ďurica starší začal s futbalom vo Veľkej Pake a v sedemnástich rokoch sa dostal medzi seniorov. „A potom som rovno išiel z dediny a z druhej okresnej súťaže do Spišskej Novej Vsi do druhej národnej ligy. Zo Spišskej som išiel do DAC-u,“ dozvedáme sa. Keď sa Dunajskej darilo, potrebovali mať v tíme zvučnejšie mená, preto Ján prestúpil na dva roky do Popradu. „Kariéru som ukončil v 34 rokoch. V Ledniciach sme vtedy vyhrali kraj a postúpili sme.“

Ide si za svojím ako buldog

Otec Ján aj s manželkou boli a sú veľkými fanúšikmi oboch svojich synov. „Chodili sme skoro na každý zápas, aj keď to bolo niekedy obtiažne. Keď cestoval do Banskej Bystrice, tam sme nešli. V autobuse išiel mladší dorast so starším dorastom. Keďže chalani hrávali predzápas, išli všetci naraz, takže sme sa potom nevmestili do autobusu,“ usmial sa Ďurica senior, ktorý je presvedčený, že Jano má veľké srdce pre šport. „Na ihrisku nahrádzal bojovnosťou určité technické nedostatky. Bolo však vidieť, že si ide za svojím ako buldog.“

Z Jana mohla byť aj Anna

U Ďuricovcov si veľmi želali, aby bola ich prvorodenou dcérka. Nestalo sa tak, ale rodičia sú šťastní, že sa im deti vydarili. Veď to je hlavné. „My sme stará škola. Čiže sme si povedali, že keď bude syn, tak bude Ján, keď dcéra, bude Anna,“ prezrádza otec. Jano chodil na základnú aj strednú školu v Dunajskej Strede. Rodičia vedeli, že ho baví šport, ale ani v škole to nebolo také zlé. „V škole bol taký akurát. Nebol ani najhorší, ani najlepší. Bolo na ňom vidieť, že ho zaujíma najmä šport. Neďaleko miesta, kde teraz v Dunajskej bývame, bol školský dvor. My sme si búchali loptu do plota v nedeľu už o siedmej ráno. Susedia nám povedali, že sme nenormálni,“ usmieva sa už dnes otec.

Kritika mu prekážala

Ján Ďurica starší si vždy všímal synove chyby na ihrisku a aj preto ho niekedy viac kritizoval, ako chválil. „Jemu stále prekážalo, že prečo mu vyčítam veci, ktoré robí zle. Hovoril som mu, že to, čo urobíš na zápase dobre, to ti nebudem vyčítať. Budem ti vyčítať to, čo robíš zle. Tvrdil som mu to, aj keď hral v Petržalke. Povedal som mu, že lepšie vidím hru, keďže som mimo ihriska. Ľúbi napríklad vybehnúť na hráča, ide do toho, ale protihráč ho oklame pohybom,“ spomenie si otec, ktorý zažil aj chvíle, keď bol jeho syn znechutený z futbalu.

Krízu mal v osemnástich

„Nemal som ambície ako niektorí rodičia, ktorí chcú svoje dieťa pretlačiť silou na trávnik, ľad alebo kurt. Jediný raz som poprosil trénera Tibora Sabana, s ktorým som bol veľký kamarát, aby mu dal šancu. Dal mu ju a Jano sa uchytil v drese Dunajskej Stredy. Predtým mi však hovoril, že tato, ja to zabalím. Už nebudem hrať futbal, ja už nechcem. Mohol mať vtedy 18 rokov,“ hovorí o momente, ktorý ak by sa bol naplnil, dnes by nebol v reprezentácii Slovenska.

Dojal ho vo Veľkom Bieli

„Jano ma raz veľmi dojal, keď hrali vo Veľkom Bieli. Slovenskí dorastenci hrali o tretie miesto. Ráno nariekal, že nemá kopačky na zápas. Mal som priateľa na bratislavskom Interi. Bol to bývalý šuster, išiel som za ním, že potrebujem jedny kopačky veľkosti sedem a pol alebo osmičky. Chlapec nás čakal, hodil sa nám okolo krku a rozplakal sa, keď sme mu pred zápasom priniesli kopačky. Mohol mať asi 14 rokov. To poďakovanie na mňa zapôsobilo, aj nám aj jemu vtedy tiekli slzy.“

Dotkol sa pohára v Artmedii

Jano svojho času „padol do oka“ generálnemu manažérovi Artmedie Petržalka Petrovi Kašparovi. Za nádherné obdobie to, samozrejme, považuje aj futbalistov otec. „Krásne obdobie. Najprv získali Slovenský pohár, potom boli v roku 2005 majstri. To bol tiež krásny zážitok. Jano vyskočil na to malé zábradlie, objal ma a povedal: „Tato, chyť si pohár.“ A pritom Paľko bol väčší talent,“ myslí si Ďurica senior.

Najkrajšie obdobie? Jednoznačne šampionát

Nie je o čom pochybovať. Možno pre Brazílčanov alebo Argentínčanov alebo iné futbalové národy je účasť na majstrovstvách sveta vo futbale pravidelnejšou záležitosťou, Slovákovi sa to môže podariť ozaj iba výnimočne. „Vrcholom pre každého jedného futbalistu musí byť svetový šampionát,“ nepochybuje otec, ktorý komentuje synove výkony aj dnes. „Stále mu hovorím, choď už konečne v zápase na roh na dlhú tyčku. To mu vyšlo doma proti Írsku v kvalifikácii na ME 2012. Vždy hovorím, že buď to dáš dovnútra medzi hráčov, alebo to pôjde na roh, nemáš čo pokaziť,“ zastrája sa.

Spomienky na San Maríno i ľavú nohu

Okrem Írska strelil Ďurica svoj reprezentačný gól aj San Marínu v kvalifikácii na MS 2010 v Juhoafrickej republike. Bol to jeho prvý zásah v najcennejšom drese. „To som tiež videl na vlastné oči. Jedenástku chcel ísť kopať Kamil Čontofalský, bolo to za stavu 6:0 pre Slovensko. Hráči San Marína ho prosili, nech ich nezosmiešni ešte aj brankár. Potom to kopal Jano a skóroval.“ Otec prízvukoval, aby si slovenský reprezentant cibril vždy aj pravú nohu, nielen ľavú. „Už keď začal v Petržalke a bol mladý, ľaváci boli a sú vítaní. Obojnohí hráči sú rarita,“ vysvetľuje.

Zájdu aj do Ruska

Najbližšia rodina si málokedy dá ujsť domáci zápas slovenskej reprezentácie. Zvyknú vycestovať aj do zahraničia, veď boli za Janom v Moskve aj v nemeckom Hannoveri. „Do Ruska treba víza, čo nám musí vybaviť Janko. Na Lokomotive je dobrá atmosféra. Ruská liga je sama o sebe veľmi kvalitná, aj keď ju môže niekto podceňovať. Veď tam hráva kopu Brazílčanov či Argentínčanov,“ hovorí otec. Do Afriky na MS nešli, lebo pani Ďuricová sa trochu bojí lietania, najmä toho na dlhšie vzdialenosti. „V Moskve som bola dvakrát, ale tam sa letí krátko. Všetko z MS sme sledovali doma,“ dodáva.

Krkiča a Messiho uznáva, Ronaldo je „filmár“

Okrem syna, samozrejme, má Ďurica senior aj ďalších svojich futbalových obľúbencov. Jedným z nich je útočník Barcelony Bojan Krkič, Španiel so srbskými predkami. „V roku 2010 som sledoval MS 17-ročných. Hovoril som kamarátovi, že uvidíš, čo bude z tohto chlapca. Jeho spoluhráč Lionel Messi je zase jeden pán, pán futbalista, určite si Krkič z neho berie príklad. Messi nie je ako Cristiano Ronaldo z Realu. Toho, keď vidíme na ihrisku, rozhodcovia všetko pískajú. Keď sa ho súper trošku dotkne, hneď sa potkne o loptu,“ hovorí fanúšik Messiho.

V Dunajskej Strede má fanklub

Slovenský futbalista robí to, čo ho baví a poteší tým vždy rodičov, ale aj fanúšikov. „Zvyknem hovoriť, že je to jeho práca. Keď už pracuje, nech to robí kvalitne. V tom prípade bude mať aj svojich fanúšikov, poteší rodičov aj všetkých. Tu v Dunajskej Strede má fanklub. V jednej reštaurácii má dresy a všeličo iné. Pozerali sme tam každý jeden zápas na majstrovstvách sveta v JAR. Majiteľ vždy urobil na každý zápas kotol guláša zadarmo. Mali natrieskané, asi 140 ľudí.“

Držia mu palce v novom ročníku

Ján Ďurica odštartuje tento rok už tretiu sezónu v ruskej najvyššej futbalovej súťaži v drese Lokomotivu Moskva. „Teraz je preňho najdôležitejší nový ročník ruskej ligy. Nech sa mu darí aj tam, nech sa zapracuje do mužstva a nech sa mu darí v pohároch. Sledoval som, že od skončenia MS 2010, ako nastúpil proti CSKA Moskva na 30 minút, hral v každom stretnutí. V 13 zápasoch dostali len tri góly a mali na konte len jeden prehratý duel. Potom si vydobyli účasť v Európskej lige UEFA. Ešte pred šampionátom boli na vypadnutie,“ opísal otec vývoj, ktorý nastal po Janovom návrate z JAR.

V Belehrade má fanklub

„Žiadosti o podpisové karty, fotky a podobne má na starosti manželka. Odpisujeme každému a okamžite i do Poľska, Srbska či do Česka. Fanklub má dokonca aj v Belehrade. Jeden pán sa tam takisto volá Ďurica. Dokonca mu poslal CD s hymnami, ktoré spievajú na Partizane,“ povedala mama. „Som naňho veľmi hrdá. Najpamätnejší je pre mňa postup na MS, potom majstrovská Petržalka alebo keď vyhrali Slovenský pohár. Radosť nám robia obaja synovia, ale hlavné je, že sme zdraví. Oni musia trénovať, behať, snažiť sa. V tom im nepomôžeme, ale ako rodičia ich vieme morálne podporiť,“ trefne uzatvára pani Ďuricová.

29. jún 2011 | komentárov: 0 | kategória: Kariéra, Novinky | autor:

Nie sú žiadne komentáre

Zanechajte komentár

Trackback | RSS kanál komentárov

povolené html tagy:
<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>
Nezabudnite ich uzatvárať!